Karol Wojtyla: Lúče otcovstva - divadelné predstavenie

03.06.2016 19:30-20:30 Piatok

Miesto konania: Kysucké Nové Mesto, Pastoračné centrum sv. Jakuba

Karol Wojtyła

Lúče otcovstva / Promieniowanie ojcostwa  (misterium)

- poeticko-filozofické zamyslenie o otcovstve v jednom obraze

Nádherná filozoficko-poetická hra jednej z najväčších osobností 20. a 21. storočia – Karola Wojtyłu (Jána Pavla II.) hovorí o vysoko aktuálnych témach - o absencii a potrebe otca v súčasných rodinách, o témach materstva, synovstva i samoty.

účinkujú: Štefan Bučko (člen činohry Slovenského národného divadla), Jana Valocká (herečka Divadla Andreja Bagara v Nitre a Novej scény v Bratislave), Dominika Žiaranová (mladá herečka, študentka VŠMU, známa z TV seriálu)

réžia: Peter Weiciller 

piatok 3. júna 2016 o 19:30 Pastoračné centrum, farnosť sv. Jakuba, Kysucké Nové Mesto

vstupné 6€, rezervácie vstupeniek na: teatro.colorato@gmail.com alebo 0905 827 465

 www.colorato.sk

výber z recenzií:

Azda najdôležitejšie slovo, ktoré sa spája s touto divadelnou hrou, ale i divadelným dielom režiséra Petra Weincillera, je intimita. Divadelné hry Karola Wojtyłu sú intímne. Jedným z dôvodov sú dobové súvislosti ich vzniku. Prvé z nich napísal pre tzv. Rapsodické divadlo, ktoré vzniklo a pôsobilo tajne v čase druhej svetovej vojny, pričom Wojtyła patril k jeho výrazným osobnostiam. Stiesnený priestor v bytoch, ktoré im poskytli zázemie, ale i vzdelanie tvorcov sa podieľali na formovaní nevšednej poetiky. Rapsodické divadlo nekladie dôraz na dej a jeho napodobnenie, ale na slovo a jeho stelesnenie, na umelecký prednes a schopnosť zviditeľniť myšlienku. Wojtyła mal aj v súvislosti s divadlom na pamäti „Slovo, ktoré sa stalo telom“. Wojtyłove texty predpokladajú divadlo, ktoré je navonok statické, ale vnútri dynamické. Prednášané slová vytvárajú obrazy, ktoré sa pomyselne zrkadlia na hladine ľudskej duše. A ak ich divák nechá preniknúť pod hladinu – „čľupnúť“ či pomaly klesnúť do hĺbky, hladina sa rozvíri a už sa nezastaví.

 Čaro inscenácie spočíva aj v jej vizuálnej jednoduchosti. Odohráva sa doslova na dvoch-troch stoličkách a jednom pozadí. Weinciller ju však umocňuje a dynamizuje mizanscénami s jemným humorom. Situácie Adamových výpovedí a myšlienok, ale i stretnutie so Ženou situuje (najmä na začiatku inscenácie) do konkrétneho prostredia. Vytvára takto kontrast medzi banalitou každodenných rituálov s bohatstvom a hĺbkou vnútorného sveta človeka. Inscená­cia tak zviditeľňuje „neviditeľné“. Slovo/myšlienka sa vďaka tomuto úvodu (vizuálne pripomínajúcemu nenáročné herecké etudy) nenápadne stáva „hmatateľnou“ realitou. Ďalším výrazným vkladom inscenačného tímu, ktorý ozvláštňuje Wojtyłov text, je používanie farebného svietenia na biele pozadie a tieňohra. Premenlivá farebnosť vytvára v jednotlivých častiach inscenácie rôznu atmosféru a intuitívne pripomína ročné obdobia – metaforicky prítomné i v živo­te človeka. Na druhej strane tieňo­hra odľahčuje náročné a emocionálne nasýtené textové pasáže. V spojení s niektorými rekvizitami – kvet v rukách dieťaťa či album z jesenných suchých listov – evokuje prirýchle plynutie času a jeho ohraničenosť v našom pozemskom bytí.