Koncert na pamiatku Tomáša Munka

14.12.2017 18:00 - 15.12.2017 20:00

Miesto konania: Ružomberok, kostol Jezuitov

Vo štvrtok, 14. decembra 2017 si v Ružomberku pripomenieme 73. výročie zatknutia rodiny Munkovcov. Pri tejto príležitosti vás pozývame na spomienkový program na pamiatku Tomáša Munka a všetkých židov deportovaných z Ružomberka. Program sa začne v deň spomienky 14. decembra svätou omšou v jezuitskom kostole v Ružomberku, po ktorom bude nasledovať akadémia o živote rodiny Munkovcov. V piatok, 15. decembra sa pri tejto príležitosti uskutoční 10. koncert v Galérii Ľudovíta Fullu.

Program:

Štvrtok, 14. decembra
18,00 hod. – sv. omša v jezuitskom kostole
18,45 hod. – akadémia o rodine Munkovcov – kostol
19,30 hod. – celonočná adorácia v noviciátnej kaplnke

Piatok, 15. decembra
18,00 hod. - sv. omša v jezuitskom kostole
19,00 hod. - 10. koncert na pamiatku Tomáša Munka a všetkých deportovaných židov z Ružomberka – v Galérii Ľudovíta Fullu

Vianočný príbeh rodiny Munkovcov

Nie každý prežíva vianočné a novoročné sviatky v pokojnej a radostnej atmosfére. Sú ľudia, ktorí ich trávia v stave vojny, hmotného nedostatku, v starobincoch, nemocniciach či väzniciach. Sú ľudia, pre ktorých sa sviatky narodenia končia smrťou.

Vianoce 1944. František a Gizela Munkovci so svojimi dvoma synmi, jezuitským novicom Tomášom a Jurajom ich trávia v ružomberskej väznici. Niekoľko desiatok kilometrov na sever si narodenie Ježiša Krista pripomína vo väznici v Trstenej aj mladý katolícky kňaz, Edmund Peter Bárdoš. O pár dní sa osudy týchto piatich ľudí premiešajú v tragickom príbehu.

Kto boli Munkovci?

František Munk a Gizela Kohnová sa zosobášili v roku 1923 v Lučenci. Obaja pochádzali z dobre situovaných židovských rodín. Zanedlho sa manželia s malým synom Tomášom presťahovali do Bratislavy, kde sa im narodil druhý syn, Juraj. „Počas života v Bratislave sa Munkovci vnútorne rozišli s izraelitským náboženstvom a tento proces vyústil do rozhodnutia vystúpiť zo židovskej náboženskej obce. Tento akt oficiálne potvrdil výmer mestského notárskeho úradu v Bratislave,“ uvádza Ivan A. Petranský, predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa vo svojej štúdii Tomáš Munk – jezuitský novic obeťou protižidovských represií.

V roku 1938 sa celá rodina sťahuje na Liptov, do Ružomberka, keďže František Munk získava prestížnu pozíciu riaditeľa ružomberskej celulózky. Tu sa začína nová etapa ich života. Štrnásťročný Tomáš sa stáva študentom Štátneho slovenského reálneho gymnázia. O jeho nadaní niet pochýb. Už v nízkom veku ovláda okrem slovenčiny aj nemecký, francúzsky a maďarský jazyk, neskôr aj latinčinu a hebrejčinu, má vzťah k hudbe, literatúre i kresleniu. Potvrdzuje to drobná epizóda: svojej matke k 43. narodeninám daroval vlastnoručný preklad úryvku Kollárovej básne Slávy dcéra do nemčiny.

Od židovstva ku kresťanstvu

V Ružomberku Munkovci naplnili svoje dávnejšie úvahy o vstupe do Katolíckej cirkvi. So žiadosťou sa v septembri 1939 obrátili na ružomberského farára Jána Ferjenčíka, ktorý ich v novembri toho roku pokrstil. Obvinenia, že išlo o pragmatický krok, keďže v slovenskom štáte sa už začínali uplatňovať represívne opatrenia proti Židom, sa ukazujú ako neodôvodnené. „Hovoril mi, že my, ktorí sme sa narodili ako katolíci, ako kresťania, to berieme ako viac-menej samozrejmú vec, že sme kresťania, ale on a celá rodina z túžby po poznaní a preto, že zistili, čo obsahuje kresťanstvo a katolícka viera, sa dali pokrstiť,“ prináša slová v Ružomberku žijúcej Ruženy Schniererovej, sekretárky Františka Munka, Ivan A. Petranský vo svojej monografii Život pod hviezdou.

Hĺbku a autentickosť rozhodnutia stať sa katolíkmi potvrdzuje aj vyznanie mladého Tomáša: „Keď teraz túto očakávajúcu radosť mám odôvodniť, zdá sa mi to byť veľmi ľahkou úlohou. Je to asi preto, že som učenia Kristove už predtým hlboko cítil, než som ich znal.“

„Od svojho krstu žili Munkovci intenzívnym náboženským životom, vzdelávali sa a rozširovali si obzor. Každodenne navštevovali bohoslužby (vo farskom či jezuitskom kostole) a pristupovali k sviatostiam. Často si vykonávali duchovné cvičenia,“ píše Petranský. Ku katolíckej viere Munkovci priviedli aj židovského lekára, neskôr známeho katolíckeho básnika a intelektuála Pavla Straussa. Najdôležitejším dôkazom skutočnej viery rodiny je Tomášovo rozhodnutie stať sa jezuitom. Do ružomberského noviciátu vstúpil hneď po skončení gymnázia v roku 1943. Za svoje heslo si zvoli slová Amor Christi usque ad oblivionem sui (Láska ku Kristovi až do zabudnutia seba).

Vianoce

Rodinu Munkovcov spočiatku chránila pred protižidovskými represiami prezidentská výnimka. Po potlačení povstania však nemecké bezpečnostné zložky zaviedli tvrdé opatrenia voči všetkým zostávajúcim Židom, bez ohľadu na prezidentskú výnimku či vyznávanie iného náboženstva. Od začiatku novembra 1944 v Ružomberku sídlilo Sonderkommando 7a, súčasť nemeckej bezpečnostnej polície. Zadržanie Munkovcov bola len otázka času.

Gizelu Munkovú zaistili príslušníci nemeckej bezpečnosti 14. decembra 1944 na ceste ku kaderníkovi. Zanedlho zatkli aj Františka a mladšieho syna Juraja. Na druhý deň Nemci vtrhli do jezuitského noviciátu a zadržali aj Tomáša. Po dvoch týždňoch, ktoré rodina strávila v ružomberskej väznici, ich koncom roka odtransportovali do koncentračného tábora v Seredi. Tu sa stretajú s mladým kňazom židovského pôvodu Edmundom Petrom Bárdošom. „Rodinu Munkovcov z Ružomberka mi láskavý Boh poslal ako nesmiernu milosť (gratiam externam) pre moje posilnenie i povzbudenie. Už prvé stretnutie, keď na ich tvárach žiaril ozaj nebeský úsmev, ma spojilo s nimi až po ich mučenícku smrť. Spoločne vykonávali modlitby ráno, večer, pred jedlom i po jedle, ruženec, duchovné rozhovory a čítali Písmo. Tak praktickým konaním dokazovali ostatným, čo znamená kresťansky žiť,“napísal Bárdoš vo svojich spomienkach.

Golgota

V polovici januára bolo 681 Židov zo Serede odtransportovaných do rôznych koncentračných táborov. Gizela a Juraj do tábora Bergen-Belsen, kde obaja zahynuli. Tomáš s otcom boli odvlečení do Sachsenhausenu. „V druhej polovici apríla 1945 sa front priblížil natoľko, že padlo rozhodnutie evakuovať tábor Sachsenhausen. Evakuácia mala zamedziť, aby väzni padli do rúk Sovietskej armády,“ píše Petranský. Pochod smrti, ktorého sa zúčastnilo asi 30 000 väzňov, sa začal 21. apríla 1945. Slovenský jezuita Aurel Štefko opísal záverečnú fázu výstupu na Golgotu takto: „Deň pred pochodom smrti /Tomáš/ hnaný hladom našiel na smetisku kuchyne zhnitú mrkvu. Zdá sa, že smetisko bolo postriekané chemikáliami. Na druhý deň, keď práve likvidovali tábor, stál sotva na nohách. Esesmani zbadali, že nevládze a zdržuje pochod kolóny. Vytrhli ho z radu a sotili do priekopy. Samozrejme, že otec zostal s ním. Auf – hore, weiter maschieren – kričí ,nadčlovek´ - poďme ďalej. Otec prosí o chvíľu oddychu pre syna. Dve strely... krv otcova sa zmiešala so synovou. Consumatum est.“

V čase smrti mal Tomáš 21 rokov. Je jediným slovenským jezuitom, ktorý bol zavraždený nacistami. Spolu s otcom sa zaradil medzi 6 000 obetí, ktoré zahynuli počas pochodu smrti. V deň ich zastrelenia Sachsenhausen obsadila sovietska armáda. V lete tohto roku (2008) bola na budove jezuitského noviciátu v Ružomberku Tomášovi odhalená pamätná tabuľa.

Imrich Gazda

 Zdroj: postoj.sk