Newsletter

Prihláste sa do newslettra vyveska.sk
a dostavajte aktuálne informácie emailom





SAFI 2020

Pobyt

Svata ikona

Seminar o. Maretta Zbav nas zleho I 2020





Svätého Kamila de Lellis

14.07.2020 0:00-23:59 Utorok

Miesto konania: Slovensko, celé

Svätý prvého červeného kríža

Ako sa svätý Kamil de Lellis stal vyslancom milosrdenstva

Louise Perrottová

 

Ak ste si niekedy pomysleli, že nie ste predurčení k svätosti, pozrite sa na príbeh svätého Kamila de Lellis. Svätý – patrón nemocníc, ošetrovateľov a chorých –, ktorého spaľujúca láska k Bohu spôsobila reformu ošetrovateľstva. „Ten obraz mi ostane navždy v pamäti,“ napísal istý človek, ktorý videl robustného Kamila v zápale práce. „Keď ošetroval chorého, vyzeral ako sliepka so svojimi kuriatkami alebo ako matka pri posteli svojho dieťaťa.“

V očakávaní najhoršieho

Kamilov príbeh začína vcelku priaznivo. Jeho zbožná matka Kamila bola bezdetná a mala takmer šesťdesiat rokov, keď sa jej narodil syn. Písal sa 25. máj roku 1550. Udivení susedia v malom talianskom mestečku ju nazývali svätá Alžbeta podľa matky Jána Krstiteľa. V jej tehotenstve videli zázračnú odpoveď na jej modlitby. A podobne ako iné matky, ktoré porodili svätých, aj Kamila mala prorocký sen: Videla svojho syna s veľkým červeným krížom na hrudi, ako vedie iných podobne oblečených.

No tu zbožný príbeh nabral nečakaný zvrat. Keďže podobným krížom boli v tom čase označovaní väzni idúci na popravu, Kamila si svoj sen vyložila nesprávne. Myslela si, že jej syna čaká zlý koniec ako vodcu zločincov.

Trápila sa, keď z neho vyrastal divoký a náladový chlapec, ktorý sa ľahko nechal zviesť na zlé chodníčky. Keď mal Kamil pätnásť rokov, často mu rozprávala svoj sen, aby ho varovala pred osudom, ktorý predvídala. Môžeme si predstaviť, ako ho jej pochmúrne proroctvo ovplyvnilo.

Keď mal Kamil devätnásť rokov, pridal sa k svojmu otcovi, žoldnierovi bojujúcemu pre rôzne armády v neustálych regionálnych vojnách. Avšak skôr, ako mohol Kamil zakúsiť skutočný boj, obaja ochoreli a jeho otec zomrel.

Kamil náhle vytriezvel a rozhodol sa viesť lepší život. Dokonca sľúbil, že bude františkánom. No jeho predsavzatie bolo krátkodobé a jeho krátka vojenská skúsenosť mu priniesla len ďalšie trápenie: závislosť od hazardu a hnisavú ranu na nohe, ktorá sa nechcela zahojiť.

Anjel milosrdenstva?

Ak ste boli v renesančnom Taliansku boháčom, rany vám ošetril priamo doma váš súkromný lekár a ošetrovateľka. Ak ste boli chudák ako Kamil, museli ste navštíviť jednu z mestských charitatívnych nemocníc, ktoré zakladali zbožní dobrodinci a ktoré spravovali rehole.

Mnohé z týchto nemocníc boli obrovské budovy s rozľahlými nemocničnými izbami s vysokým stropom, uprostred ktorých stál nádherný oltár, kde sa chorí mohli zúčastniť na svätej omši. No pre veľký nedostatok prostriedkov, obmedzené dotácie a nedostatočne kvalifikovaný personál to boli aj hlučné, zapáchajúce a nehygienické miesta, kde niekedy ležali na jednej posteli aj dvaja pacienti. Mnohí z nemocničného personálu boli necitliví a nevzdelaní a ignorovali základné potreby pacientov. Niektorých dokonca pochovávali bez toho, aby sa uistili, či sú skutočne mŕtvi!

A pretože to bola práca špinavá, riskantná a slabo platená, pomocníci sa často menili. Ktokoľvek sa prihlásil, okamžite ho prijali. Nik sa nepýtal, kto je a čo robil predtým. Týkalo sa to najmä „nemocníc pre smrteľne chorých“, v ktorých boli pacienti s ťažkými chorobami – najmä syfilisom – a ktorých iné nemocnice nechceli prijať.

Kamil prvýkrát začal pomáhať chorým práve v jednej z takýchto nemocníc, v rímskej Nemocnici svätého Juraja pre smrteľne chorých, z vďaky za vyliečenie zranenia svojej nohy. Onedlho ho však odtiaľ vyhodili pre neustále šarvátky a hranie kariet. Ako sa neskôr ľútostivo priznal priateľovi, vtedy žil pre hazard a vôbec si nevšímal utrpenie chorých.

„Daj mi čas, Pane!“

Kamil bol dieťa šťasteny a ďalšie štyri roky prežil v ošiali hazardu potulkami po celom Taliansku. V istý novembrový deň stál pred kostolom, trasúc sa od zimy, a žobral. Vtedy začul, že miestni kapucíni najímajú robotníkov na stavbu. „Pamätáš si na sľub, ktorý si kedysi dal?“ ozvalo sa svedomie mladého muža. „Toto je tvoja šanca zmeniť sa.“ No keď mu kamarát, s ktorým sa potuloval, povedal, aby na také hlúposti nemyslel, a vydal sa opačným smerom, Kamil ho poddajne nasledoval.

Prešli dvanásť míľ. Bola noc a Kamil už dlhšie nemohol odolávať Božiemu volaniu. Striasol sa a rozbehol sa naspäť ku kapucínom. Milosť tej chvíle bola taká veľká, rozprával neskôr, že tú veľkú vzdialenosť prebehol „sťa lovecký pes“ aj napriek boľavej nohe.

Nasledujúce mesiace boli ťažké, najmä keď sa objavil Tiberio a snažil sa Kamila zlákať na staré chodníčky. Ten len horko-ťažko odolával – až do 2. februára 1575: „Do dňa môjho obrátenia.“ Stalo sa to, keď sa Kamil vracal so zásobami do kláštora. Premýšľal nad tým, čo mu ktorýsi z kapucínov povedal o žití pre Boha a vyhýbaní sa hriechu, keď si zrazu uvedomil dve dôležité veci: úbohý stav svojej duše a veľké Božie milosrdenstvo.

Kamil dlho kľačal uprostred prázdnej cesty a vzlykal: „Pane, zhrešil som. Ó, môj Bože, tak dlho som si ťa nevšímal a nemiloval ťa! Odpusť mi a daj mi čas, aby som to napravil.“

Prvý červený kríž

Od tej chvíle sa Kamilov život stal vyznaním lásky k Bohu i k blížnemu. Objavil modlitbu, pôst a silu milosrdenstva. Trikrát sa pokúšal stať sa františkánom, no bol s poľutovaním odmietnutý pre svoje zranenie nohy. Jeho nový spovedník, svätý Filip Neri, mu pomohol spoznať v tomto zdanlivom neúspechu znak miesta, kde ho Boh chcel mať.

„Nový“ Kamil sa vrátil späť do Ríma – do Nemocnice svätého Juraja. Tam si získal takú dôveru, že bol onedlho vymenovaný za správcu a vedúceho nemocnice. S vedomím, že slúžiť chorým je spôsob, ako milovať a slúžiť Ježišovi, ktorý je v nich prítomný, Kamil zdôrazňoval potrebu naučiť pomocníkov rešpektovať dôstojnosť pacientov.

No tento proces bol pomalý a Kamil to vedel – a vedel to preto, že tajne pozoroval pomocníkov, keď si mysleli, že tam nie je. Ako tak o tom uvažoval na sviatok Nanebovzatia Panny Márie roku 1582, konečne našiel riešenie: kongregácia bratov, ktorí by s vľúdnosťou slúžili chorým pre Božiu lásku, a nie pre peniaze. A ako o tom ďalej premýšľal, rozhodol sa, že na tomto diele bude najlepšie pracovať ako kňaz.

Spolu s ním sa do diela pustilo päť jeho spolupracovníkov a myšlienka sa rýchlo stala skutočnosťou. Prešlo pár rokov a čerstvo vysvätený páter Kamil riadil rastúcu a oficiálne uznanú Rehoľu slúžiacich chorým (kamiliáni).

Ich habit zdobil veľký znak Otcovej lásky k svojim deťom – čo iné než červený kríž?

„Pomôžem ti!“

V prvých náročných rokoch Kamil dvakrát počul Ježiša, ako ho povzbudzuje, aby vytrval: „Prečo sa bojíš, ty zbabelec? Pokračuj, v čom si začal, a ja ti pomôžem, lebo toto je moje, nie tvoje dielo.“

Kamil sa riadil Ježišovými slovami a vštepoval svojim spolubratom ducha horlivosti s krédom: „Choďte všade, robte všetko.“ „Keby na svete neboli chorí a núdzni ľudia,“ hovoril, „musíme sa vydať hľadať ich a vyhrabať ich aj spod zeme, aby sme im preukázali dobro a milosrdenstvo.“

Nebolo to spoločenstvo pre malomyseľných. Kamiliáni sa sľubom zaviazali slúžiť bez ohľadu na možné ohrozenie vlastného života. Roku 1589 priniesli traja túto obetu, keď sa nakazili týfusom od španielskych vojakov v dôsledku nedostatočnej karantény na galejach blízko Neapola. Boli prví z mnohých.

Roku 1590 zomreli ďalší piati v Ríme, keď pracovali uprostred tisícov žobrákov, ktorí sa zhromaždili v jednej z preplnených nemocníc počas hladomoru a moru. V tom roku zomrelo v meste šesťdesiattisíc ľudí, napísal páter Sandro Ciccatelli, ktorý pracoval po boku Kamila a napísal jeho prvý životopis. Verné vylíčenie vtedajších podmienok z pera pátra Ciccatelliho určite nie je pre slabochov.

Láskyplné milosrdenstvo

Milosrdenstvo bolo základom reformy zdravotníctva, ktorú začal Kamil, a on sám bol najlepším príkladom. Reformu začal na prahu vchodu do nemocnice, kde vítal nových pacientov, pričom zvláštnu pozornosť venoval tým, ktorí boli smutní či zúfalí. Objímal ich, umýval im nohy, ustielal lôžka – čokoľvek, aby sa cítili ako doma. Ich duchovné zdravie bolo uňho na prvom mieste. Nezanevreli na Boha? Vedeli, že ich miluje? Chceli sa vyspovedať? Mohli prijímať Eucharistiu?

Kamil sa radil z lekármi, aby sa naučil čo najviac o liečení. Naučil sa, aká potrava je vhodná pri rôznych chorobách a čo je nutné urobiť pri vizitách. Pripravil zoznamy úloh, ktoré bolo potrebné urobiť – praktické body týkajúce sa pohodlia a hygieny pacientov. Idúc od postele k posteli upravoval posteľnú bielizeň, obväzoval rany, utešoval, obstrihával nechty, odháňal muchy. Preňho bola dôležitá i tá najmenšia potreba pacienta.

„Otče, odpočiňte si!“ prosili niektorí z chorých Kamila, keď ho videli ukonaného a uboleného. S úsmevom odpovedal, „Deti moje, som váš sluha a musím robiť všetko preto, aby som vám pomohol.“

Vzácna Ježišova krv

Kamil bol známy a hlboko milovaný pre svoju svätosť, no nikdy sa nestal vzorným svätcom. „Melanchóliu mal proste v sebe,“ napísal páter Ciccatelli. Neprejavovala sa len vtedy, keď slúžil svojmu milovanému Vykupiteľovi skrze chorých: „Vtedy zo seba striasol skleslosť a bol radostný a veselý. Niekedy v nadšení skákal a tancoval po celej nemocnici.“

Kamil nikdy nebol od prírody mierny a dokážeme si predstaviť, že jeho vášnivé prejavy lásky k Bohu a blížnemu mohli byť znepokojujúce. Raz sa pohrúžený do modlitby pri posteli pacienta zamotal do závesu visiaceho na ťažkej tyči, ktorá spadla na chorého a ťažko ho zranila. Našťastie mal Kamil aj dar uzdravovania.

Kamil si dobre uvedomoval svoje chyby a úprimne bol presvedčený, že je veľký a nehodný hriešnik. Zároveň však bezhranične dôveroval Božiemu milosrdenstvu, ktoré vzišlo z Ježišovej smrti. Preto si počas svojej poslednej choroby nechal na stenu zavesiť obraz Ježiša na kríži medzi dvoma anjelmi, ktorí ponúkali kalichy jeho krvi na odčinenie hriechu.

Aby bol obraz vernejší, Kamil chcel, aby krv namaľovali „krvavo červenú“ a aby jej bolo veľa. Takýto obraz nemusí byť každému po chuti. No jeho vplyv na Kamila vôbec nebol negatívny. Ako sa vyjadril jeden z jeho spolubratov: „Keď sa myšlienkami dotkol drahocennej krvi Ježiša Krista, vytryskla z neho taká nádej! Pociťoval istotu, že moc tejto krvi ho spasí a vovedie rovno do neba.“

Kamil sa dočkal tejto odmeny 14. júla 1614 so zrakom upretým na obraz.

 

Zdroj: www.smn.sk

Svätého Kamila de Lellis

Akciu pridal/a: Bernadeta Zacherová, 13.7.2020 17:13

Komentáre



Pracujem ... Pracujem ...