Newsletter

Prihláste sa do newslettra vyveska.sk
a dostavajte aktuálne informácie emailom





SAFI 2020

Pobyt

Svata ikona

Seminar o. Maretta Zbav nas zleho I 2020





Svätého Petra Chanela, kňaza a mučeníka

28.04.2020 0:00-23:59 Utorok

Miesto konania: Slovensko, celé

Peter Chanel, kňaz, rehoľník, misionár a mučeník

Svätý

Sviatok: 28. apríl

* 12. júl 1803 La Potière (severne od Lyonu), Francúzsko
† 28. apríl 1841 ostrov Futuna v Oceánii

Význam mena: skala (gr.)

Patrón Oceánie

Sv. Peter Chanel sa narodil krátko po Veľkej francúzskej revolúcii (1789-1799). Jeho rodičia boli pomerne majetní. Peter detstvo prežil na rodnom majetku.

V tom čase lyonský arcisbiskup vyzval farárov, aby získavali chlapcov pre seminár, aby sa čím skôr doplnil stav kňazstva v jeho biskupstve, lebo revolúcia spôsobila Cirkvi vo Francúzsku obrovské škody. Azda najmenšou stratou bolo poštátnenie cirkevných škôl a charitatívnych ústavov, oveľa ťažšie následky mala násilná likvidácia reholí a kláštorov. Mnoho kláštorov bolo zničených a celé skupiny rehoľníkov, medzi nimi aj rehoľné sestry, skončili na popravisku. Revolucionári zrušili aj väčšinu biskupstiev: zabili troch biskupov a veľa kňazov. Viac ako 3600 kňazov uväznili alebo deportovali do kolónie Guayany v Južnej Amerike, ďalšie tisíce sa zachránili útekom do zahraničia. Čakalo sa, že Cirkev vo Francúzsku nadlho zostane ochromená. Ale to sa nestalo. Už v prvej tretine 19. storočia sa znovu rozprúdil náboženský a cirkevný život. Ožili staré rehole, ba vznikli aj viaceré nové. Peter navštevoval školu v Crase, kde ho od počiatku priťahovala osobnosť farára Trompiera, vzdelaného a horlivého kňaza, ktorý prišiel do mestečka v r. 1811. Keď ho koncom r. 1815 vymenovali za farára do Monsolsu v kraji Rodane, vzal so sebou aj Petra. V r. 1817 Peter pristúpil k prvému svätému prijímaniu. Neskoršie povedal, že už vtedy sa rozhodol ísť za misionára. O dva roky ako šestnásťročný vstúpil do malého seminára v Meximieux, kde bez ťažkostí a s dobrým prospechom skončil štúdiá. Predstavený seminára Loras sa pripravoval za misionára do Ameriky, a Peter s dvoma priateľmi túžil ísť s ním. Keďže musel ešte dokončiť jednoročné štúdium filozofie v malom seminári v Belley, do ktorého vstúpil na sviatok Všetkých svätých v r. 1823, bol nútený zriecť sa tohto plánu. Nasledujúceho roku vstúpil do veľkého seminára v meste Bourg. Za kňaza bol vysvätený 15. júla 1827. Stále chcel byť misionárom, no kvôli nedostatku kňazov zostal vo vlastnej diecéze. Dostal sa za kaplána do Ambérieu a o rok ho poslali do kraja Gex do farnosti Crozet.

V r. 1829 pápež vyzval kresťanov, aby šírili vieru. Bývalý Petrov predstavený Loras už bol v Amerike, kde sa potom stal biskupom v meste Dubuque. Peter a jeho priatelia chceli ísť za ním, no nemohli. V júli 1830 vypukla liberálna revolúcia. Preto sa pridali ku skupine kňazov, ktorí v biskupstve stelesňnovali túžbu po dokonalejšom živote a po apoštoláte misionárskeho typu. Šlo o maristov. Societas Mariae (Máriina spoločnosť), ktorú založil Jean Claude Colin, sa rozšírila vo veľkom seminári v Lyone v r. 1815-1816 a v r. 1836 ju schválil aj Gregor XVI. (1831-1846). Po pápežskom potvrdení spoločnosti maristov Peter Chanel s devätnástimi spoločníkmi ešte v septembri 1836 zložil rehoľné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti do rúk zakladateľa a súčasne prvého generálneho predstaveného maristov Colina. Keď Svätá Stolica pridelila novej rehoľnej spoločnosti na jej misionársku prácu ostrovy v južnej Oceánii, zostavila sa prvá skupina misionárov, ktorá ta mala odísť pod vedením biskupa, apoštolského vikára Pompalliera. Ten si za svojho provikára vybral Petra. Nalodili sa v prístave Le Havre 24. decembra 1836, teda na Štedrý deň. Cesta ich viedla na Tahiti. Tam sa však proti nim postavili protestantskí kazatelia, ktorí už viac rokov pracovali na ostrovoch. Donútili novoprišlých misionárov, aby si našli iné pracovné pole. Poradili im, aby našli na ostrovy Wallis a Futunai. Keď na ostrove Wallis zanechali Bataillona, ostatní sa vylodili na ostrove Futuna. Tam sa biskup Pompallier zrazu obrátil na svojho provikára: „Chcete zostať tu?“ – „Nechávam to na vás monsignore,“ opovedal Peter. Tak ho 12. novembra 1837 nechali na Futune s mladým, dvadsaťročným laickým bratom Niceziom. Na malom ostrove (asi 2000 km východne od Austrálie) žili dva súperiace kmene. Ani tri mesiace po príchode misionárov medzi nimi vypukla vojna. Pre Petra nastala ťažká práca. Nepoznal reč ľudu, ktorému mal hlásať Kristovo posolstvo, ani miestne zvyky a obyčaje. Bez akejkoľvek pomôcky, odkázaný celkom na seba, musel sa pomocou posunkov naučiť cudzie zvuky a slová. O svojich biednych začiatkoch napísal v r. 1839 list a v ňom sa medziiným hovorí: „Dvadsať krstov, z toho štyria dospelí, ostatné deti, a všetci v nebezpečenstve smrti. To je celá žatva, ktorú som zožal za osemnásť mesiacov.“ Jeho príkladný život, nezištná služba chorým a veľká trpezlivosť mu však pomaly získali obľubu u mnohých ostrovanov. Volali ho „muž s dobrým srdcom“ a začínali k nemu mať dôveru.

Ale už aj tento nepatrný úspech mu narobil nepriateľov. Rada starších pri náčelníkovi sa obávala o svoju úctu a vplyv na ľudí. Starší si všimli, že mladých priťahujú Petrove reči, a snažili sa tomu zabrániť. Rada vystupovala ako ochrankyňa domácich zvykov a náboženstiev zdedených po predkoch. Misionárových priateľov a prívržencov zaznávali, tupili, trápili a prenasledovali. Nejednu ich chatrč podpálili a misionárovi brali potraviny. Sám náčelník Niuliki bol čoraz neprístupnejší a odmietavejší voči nemu. Keď nakoniec zistil, že jeho vlastný syn Meitale prebehol k tomuto cudzincovi a dal sa pokrstiť, stal sa jeho otvoreným nepriateľom. Nielenže počúval svojich zlých radcov, ale ešte ich aj posmeľoval v nepriateľských zámeroch. Jasne im dal najavo, že si želá misionárovu smrť.

Želanie náčelníka bolo pre jeho poradcov rozkazom. Už na druhý deň, 28. apríla 1841 včasráno, vydal sa náčelníkov „prvý minister“, jeho zať Musumusus, s dvoma mužmi k misionárovej chate. Jeden z mužov vstúpil do chaty a prosil o liek. Keď sa Peter zohol, aby pohľadal požadovaný liek, zrazil ho na zem údermi palice. Peter sa nepostavil na odpor, keď aj ďalší dvaja vstúpili do chaty a začali ho biť. Misionár ešte žil, a už sa prvý minister a jeho dvaja spoločníci vrhli na jeho nepatrný majetok. Keď prvý minister zbadal, že Peter ešte žije a že ho jeho spoločníci nezabili, začal zúriť. Napokon pochytil misionárovu sekeru a ňou mu rozbil lebku. Peter mal vtedy necelých tridsaťosem rokov. Mladému bratovi Niceziovi sa podarilo zachrániť a zalarmoval susedný ostrov Wallis, kde úspešne pôsobil Petrov rehoľný brat Bataillon. Keď sa veliteľ francúzskeho námorného oporného bodu na ostrove Tahiti dozvedel o tomto krvavom zločine, chystal sa na trestnú výpravu. Ale biskup Pompallier sa postavil proti tomu. Požadoval iba to, aby vydali mŕtvolu zavraždeného a jeho osobné potreby. Táto veľkodušnosť zlomila odpor náčelníka a predákov na ostrove Futuna. Prosili o iného kňaza, aby na nich „lial svätenú vodu“. Ich želaniu mohli vyhovieť až po roku. Sám biskup doviedol na ostrov Futuna dvoch maristov a už pri tejto príležitosti pokrstil sedemstoštrnásť ľudí. O niekoľko rokov boli obidva ostrovy, Wallis a Futuna ( v r. 1977 mali niečo vyše 9000 obyvateľov) úplne katolícke a dnes tvoria jediný apoštolský vikariát (biskupstvo), pomenovaný podľa týchto dvoch ostrovov. Od r. 1972 ho spravuje domorodý biskup. Má najviac kňazských a rehoľných povolaní v celej Oceánií. Kráľ Futuny, potomok onoho náčelníka Niulikisa, zasvätil svoje kráľovstvo Kristovi Kráľovi. Mučenícka smrť Petra Chanela priniesla teda bohatú úrodu.

Kongregácia pre šírenie viery sama navrhla proces blahorečenia už v r. 1842. Misionár Bataillon sa v r. 1857 stal apoštolským vikárom (biskupom) centrálnej Oceánie a tiež pracoval na Petrovom blahorečení. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Lev XIII. (1878-1903) 17. novembra 1889 a za svätého pápež Pius XII. (1939-1958) 12. júna 1954. Súčasne ho vyhlásil aj za patróna Oceánie. Peter Chanel je prvým mučeníkom Oceánie.

Zdroj: https://www.zivotopisysvatych.sk/peter-chanel/

Svätého Petra Chanela, kňaza a mučeníka

Akciu pridal/a: Bernadeta Zacherová, 25.4.2020 19:20

Komentáre



Pracujem ... Pracujem ...