Newsletter

Prihláste sa do newslettra vyveska.sk
a dostavajte aktuálne informácie emailom





Pobyt

Kana

Nebo na zemi 2024





Svätej Hyacinty a Františka Martovcov

20.02.2024 7:00-23:59 Utorok

Miesto konania: Slovensko, celé

Hyacinta bola Františkova sestra a Luciina sesternica. V čase zjavení Anjela mala iba šesť rokov. Bola najmladšia z malých vizionárov. Počas zjavení všetko počula a videla, avšak nikdy nehovorila ani s Anjelom ani s Pannou Máriou.

 

Hyacinta sa nelíšila od ostatných detí, rada sa hrala, veľmi rada spievala a milovala tanec.

Sestra Lucia vo svojich spomienkach píše:

„Prítomnosť Hyacinty mi bola niekedy až nepríjemná pre jej prílišnú urážlivosť. Akýkoľvek menší spor, ktorý často vznikne medzi deťmi pri hre, stačil, aby urazene trucovala v kútiku. Hovorili sme tomu, že išla „priviazať oslíka“. Ani najnežnejšie mená, ktoré dokážu deti vymyslieť pri takých príležitostiach, nestačili, aby sa šla znovu hrať. Bolo vtedy potrebné ju nechať, aby si vybrala hru i toho, s kým sa chcela hrať. Už vtedy však mala dobré srdce. Boh ju obdaroval miernou a prítulnou povahou, ktorá bola zároveň milá a príťažlivá.“

Pred zjaveniami to boli obyčajné deti ako všetky iné. Pri pasení ovečiek sa malí pastierikovia modlili ruženec. Aby mali viac času na hry, namiesto celého „Zdravas Mária“ hovorili iba Zdravas Mária a tak bol ruženec raz-dva hotový. Hyacinta si zvlášť obľúbila malé biele ovečky. Často ich pritúlila k srdcu a večer niektorú z nich niesla na ramená domov, aby „sa neunavila.“ Keď sa raz vracali domov, Hyacinta s malým jahniatkom na rukách kráčala uprostred stáda.“ Hyacinta, čo robíš medzi stádom“ – pýtala sa Lucia. „ Kráčam tak, ako Pán Ježiš na obrázku, ktorý som dostala.“ – odpovedala Hyacinta

Keďže bola rozumná a citlivá, veľmi hlboko na ňu zapôsobili slová Panny Márie:

„Ľudia musia zmeniť svoje životy a prosiť o odpustenie svojich hriechov. Nech už neurážajú Boha, bol už toľko urážaný.“

A pri inej príležitosti: „ Modlite sa, veľa sa modlite, prinášajte obety za hriešnikov.“

Po videní pekla, kam idú hriešnici, v nej utkvela myšlienka:  rozhodla sa úplne obetovať za hriešnikov.

„Modlite sa, veľa sa modlite a prinášajte obety za hriešnikov, lebo veľa duší prichádza do pekla, pretože sa za nich nikto neobetuje a nemodlí.“

Vyjadrovala to Hyacintina najvrúcnejšia modlitba:

„O Ježišu, je to z lásky k tebe a za obrátenie hriešnikov.“

Nikdy nenájdeme Hyacintu modliť sa za seba, alebo prosiac o veci, ktoré potrebuje. Jej modlitba je modlitbou úplne za druhých.

Jej obety, od tých najmenších, ako modlitba, darovanie svojho obeda chudobným a ovečkám, poslúchanie vôle svojich rodičov, udržanie tajomstva, povraz, ktorý nosievala, až k veľkým obetám, medzi ktoré patrí prijatie utrpenia a odlúčenia, prijatie dokonca aj smrti, sú spôsoby prejavu solidarity a lásky k celému ľudstvu.

Hyacinta urobila z každého okamihu a celého svojho života „obetu, ktorá by sa páčila Bohu.“

Spomienky sestry Lucia zaznamenávajú víziu, ktorá mala Hyacinta pri studni:“ Videla som sv. Otca vo veľmi veľkom dome, kľačal pri stole, tvár mal skrytú v dlaniach a plakal. Vonku stálo plno ľudí a niektorí do neho hádzali kamene, iní mu nadávali a hovorili škaredé slová. Úbohý Svätý Otec! Musíme sa za neho veľa modliť!“

Hyacinta v roku 1919 ochorela na španielsku chrípku, ktorá vtedy zúrila v Európe. Na pokyn lekára musela ísť do nemocnice. Pri jednej návšteve sa jej Lucia pýtala, či má bolesti. Odpovedala: „Áno trpím, ale všetko obetujem za obrátenie hriešnikov a zadosťučinenie pre urážky nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.“ Hyacinta sa poslušne podrobovala bolestnej liečbe, zároveň dala najavo , že operácia je zbytočná a nepomôže jej. „Najsvätejšia Panna ma opäť navštívila a oznámila mi deň i hodinu, kedy si pre mňa príde.“

  1. februára 1920 v noci prišla najsvätejšia Panna tak, ako prisľúbila a vzala svojho miláčika do neba. S úsmevom na tvári, v hlbokom pokoji usnula v Pánovi.

Hyacinta bola pochovaná na cintoríne Vila Nova de Ourem a neskôr v roku 1935 na farskom cintoríne vo Fatime.

  1. marca 1951 boli jej zachované smrteľné pozostatky umiestnené v bočnej kaplnke naľavo od hlavného oltára baziliky Ružencovej Panny Márie vo Fatime.

Pápež Ján Pavol II. V jubilejnom roku 2000 blahorečil Hyacintu a jej brata  Františka a v roku 2017 pápež František ich svätorečil.

 

„Milujem nášho Pána tak veľmi, že ak by nás zabili, nevadilo by to. Rýchlejšie by sme všetci prišli do neba… Milujem nášho Pána tak veľmi, že ma nikdy neunudí hovoriť Mu, že Ho ľúbim… Milujem nášho Pána tak veľmi, že sa niekedy zdá, že je vo mne oheň, ktorý ma nepáli.“

Pred odchodom do Lisabonu, kde mala zomrieť osamote, Hyacinta naposledy radila Lucii:

„Veľmi miluj Ježiša a Nepoškvrnené Srdce Márie a prinášaj veľa obiet za hriešnikov… Onedlho pôjdem do neba. Ty tu zostaneš, aby sa stalo známe, že Boh si želá zaviesť vo svete úctu k Nepoškvrnenému Srdcu Márie. Ak to budeš mať povedať, neskrývaj sa. Povedz každému, že Boh nás zahŕňa milosťami skrze Nepoškvrnené Srdce Márie, aby ju ľudia o ne prosili, a že Ježišovo Srdce si praje, aby Nepoškvrnené Srdce Márie bolo uctievané vedľa Neho. Tiež im povedz, aby sa modlili k Nepoškvrnenému Srdcu Márie za pokoj, ktorý jej Boh zveril. Keby som len mohla vložiť do sŕdc všetok oheň, ktorý horí v mojom vlastnom srdci a vďaka ktorému tak veľmi ľúbim Srdcia Ježiša i Márie!“

 

„Keby ľudia vedeli, čo je večnosť, urobili by všetko možné, aby zmenili svoj život. Prídu módy, ktoré budú urážať Pána Ježiša, hriechy, ktoré privádzajú do pekla toľké duše , sú to hriechy nečistoty.“

František sa narodil 11. júna 1908 v Aljustreli v Portugalsku. 20. júna bol pokrstený vo svojom farskom kostole vo Fatime. Pokojný od prírody, miloval hry a strávil hodiny hraním na flautu. Bol rodeným milovníkom prírody. Francisco bol bratom Hyacinty a Luciiným bratrancom.

 

Počas zjavení Anjela pokoja a Panny Márie videl všetko, ale nič nepočul. Lucia a Hyacinta mu povedali, čo povedali Anjel a Panna Mária. Bol šťastný a radoval sa z prísľubu, že príde do neba. Skrížil si ruky na hrudi a zvolal:

„Ach Panna Mária! Budem sa modliť toľko ružencov, koľko budeš chcieť!“

Keď sa ho Lucia pýtala: „František, prečo mňa a Hyacintu nezavoláš, aby sme sa s tebou pomodlili? František odpovedal: „Nespomínaš si, že Panna Mária hovorila, aby sme sa často modlili ruženec? Najradšej sa modlím osamote, aby som mohol premýšľať a potešiť nášho Pána, ktorý je taký smutný!“ „Ako mi je ľúto, že On je taký smutný! Keby som Ho len mohol utešiť!“.

Keď chodil do školy, idúc okolo kostola, zvykol hovoriť Lucii: „Počuj, ty choď do školy a ja zostanem tu v kostole pri skrytom Ježišovi. Keď sa budeš vracať, tak ma zavolaj.“

František nechcel byť dávaný na vysoké miesta, ktoré mu nepatrili, pretože pokorne prijal svoju nízku pozíciu a nepreukázal žiadnu túžbu po veciach, ktoré mu nepatrili. Od prirodzenosti bol poslušný a mierumilovný.

Lucia rozprávala, že stretnutie s anjelom pomohlo Františkovi lepšie pochopiť „Kto je Boh, ako nás miluje a túži byť milovaný.“ Na základe toho sa pýtal množstvo otázok o Bohu, o Jeho Láske a o Panne Márii.

A v skutočnosti hneď pri prvom zjavení Panny Márie, vzrástol František v poznaní Boha.

Ponorený do pocitu očarenia a údivu, vykríkol: “Horeli sme v tom svetle, ktorým bol Boh, ale neboli sme pri tom spálení! Kto je Boh? Nikdy nebudeme schopní vypovedať to slovami. Áno, je to niečo, čo skutočne nikdy nebudeme môcť vyjadriť!“

Tento Boh, ktorý bol centrom jeho života, sa mu zdal “ smutný pre ľudské hriechy“ a to sa ho hlboko dotklo: „Ako mi je ľúto, že On je taký smutný! Keby som Ho len mohol utešiť!“

Vzal si to za svoje poslanie utešovať Boha. Uskutočňoval svoje poslanie kdekoľvek bol, aj uprostred prírody, ale nadovšetko miloval spoločnosť „skrytého Ježiša“ v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej.

Hoci bol iba dieťa, pochopil, čo bolo centrom a tým najdôležitejším vo viere. Vyjadril to vlastným spôsobom: „Bol som rád, keď som videl anjela, ale omnoho radšej som videl našu Pani. Ale najradšej som videl nášho Pána vo svetle z našej Pani, ktoré prenikalo naše srdcia.“

František v roku 1918 ochorel na španielku chrípku. Počas choroby bol František stále veselý a spokojný. Lucia sa ho niekedy pýtala: „ František, veľmi trpíš?“

František odpovedal: „Dosť, ale to nič. Trpím, aby som oslávil Ježiša Krista , ktorý sa z lásky obetoval za nás a čoskoro ma vezme k sebe do neba.“

Odišiel do náručia nebeského Otca s pokojom na tvári.

Keď vidíme v živote Františka odraz rovnakého svetla, aké ho uchvátilo, ďakujeme za dar jeho života – „ svieca, ktorú Boh zapálil, aby osvetľovala ľudstvo v temnote a v nepokojných časoch.“

(Ján Pavol II, pri blahorečení Františka a Hyacinty, 13.5.2000)

Zdroj: https://rsfatima.sk/fatimske-deti/

Svätej Hyacinty a Františka Martovcov

Akciu pridal/a: Bernadeta Zacherová, 20.2.2024 07:56

Komentáre



Pracujem ... Pracujem ...